Kahve bol obľúbeným nápojom Osmanskej ríše. Len málokto tušil, že jedného dňa prispeje k urýchleniu zániku tejto ríše.
Tak ako grécka káva bola určená pre Grékov a Cyperčanov, bosnianska pre Bosniakov, arménska pre Arménov, arabská pre Arabov, tak aj turecká káva patrila Turkom. V polovici 16. storočia sa na území dnešného Turecka pila výlučne káva kahve.
V tom čase tam vládla Osmanská ríša, ktorá svojim širokým náručím vítala všetkých milovníkov kahve z juhovýchodnej Európy až do Perzie. Keď sa začiatkom 19. storočia začala ríša rozpadať, kahve hral málo významnú úlohu v jej údajnom zániku.
Káva prišla do Turecka za vlády veľkolepého sultána Suleimana. Muž, ktorého poslal aby vládol Jemenu narazil na energetický nápoj známy ako qahwah a priniesol ho na osmanský súd v Konštantínopole. „Kahveci usta“ alebo majster kávy mal desiatky asistentov, ktorí mu pomáhali rozdrviť zrná arabiky na extra jemný prášok - textúrou podobný súčasnému espressu. |
Ten sa potom varil v medených nádobách zvaných „cezves“. Výsledný nápoj bol čierny, horký a pokrytý tenkou vrstvou peny vytvorenej jeho rýchlym naliatím. Zvykol sa podávať v malých porcelánových šálkach. Hovorí sa, že Suleimanova manželka Hürrem Sultan ho zvykla piť s pohárom vody a kockou tureckej dobroty s cieľom vyrovnať horkosť tohto nápoja. Takýmto štýlom sa káva v Turecku servíruje dodnes.
Sultán Suleiman Veľký (na obrázku)
Nie každý však veril tomu, že Korán povolil moslimom piť tento nový, stimulujúci nápoj. Aj keď sa v islamskom písme káva osobitne nespomína, konzumácia všetkého, čo bolo spálené, je zakázané. Bol za tým jeden nekompromisný duchovný, ktorý vydal „fatwa“ proti tomuto nápoju na Suleimanovom súde.
To však záujem ľudí o kávu neoslabilo. Prvú verejnú kaviareň alebo „kahvehane“ založili dvaja sýrski obchodníci v Istanbule v roku 1555. Čoskoro sa začala podávať káva v meste v takmer jednom zo šiestich obchodov. Šlo o malé kaviarne až po veľké komunitné centrá. Postupne kahve prenikla do ďalekých oblastí ríše.
Kaviarne dali mužom možnosť stretávať sa aj mimo domácností, mešít alebo trhov. Získali možnosť socializácie, výmeny informácií, zábavy či vzdelávania. Gramotní členovia spoločnosti čítali nahlas správy dňa, janičiari plánovali protestné akcie proti sultánovi, úradníci diskutovali o súdnych intrigách a obchodníci si vymieňali povesti o vojne.
Negramotnej väčšine neostávalo nič iné, len počúvať. Takto nejako to tam vyzeralo. V kaviarňach boli predostreté problémy, ktoré trápili osmanský štát. Išlo o povstanie, prejavenie slobodnej vôle či omylnosť mocných.
Netrvalo dlho a úrady začali považovať kaviarne za hrozbu. Niektorí sultáni posielali do kaviarní špiónov s cieľom zistiť verejnú mienky. Iní, ako napríklad Murad IV. (sultán vládnuci na začiatku 18. storočia) sa ich pokúsili úplne eliminovať, aj keď boli pre ríšu veľmi prínosní. Keď v 19. storočí prepuklo v ríši nacionalistické hnutie, popularita kaviarní prudko narástla.
Etnické skupiny v európskych regiónoch ríše s východo-ortodoxnou kresťanskou väčšinou začali agitovať za nezávislosť. Nacionalistickí vodcovia plánovali taktiku a stmeľovali aliancie v kaviarňach v Solúne, Sofii a Belehrade. Ich kofeínom poháňané úsilie úspešne vytvorilo v roku 1821 nezávislé Grécko, v roku 1835 Srbsko a tiež Bulharsko v roku 1878. Vplyv kahve sa skončil.
Členovia nacionalistického hnutia v 19. storočí
Jednotlivé národy pridali ku kávovému nápoju niečo svoje. Gréci ho vyrábajú pomocou tmelu a rastlinnej živice, Chorváti z rasce, Arabi doň pridávajú kardamón a podávajú ho v malých šálkach bez uška nazývaných „finjans“.
Profil chuti závisí aj od praženia zŕn, pričom stredné až tmavšie zrná tureckej odrody produkujú kávu so zemitou chuťou, dymovými tónmi a plnou textúrou. Po vypití šálky nájdete na spodku povlak jemných zŕn a na účinky tejto kávy nebudete musieť dlho čakať.
Cisári sveta, majte sa na pozore!
