V arabskom svete sa zrodilo mnoho mysliteľov a vynálezov. Medzi nimi aj trojchodové jedlo, alkohol a káva. Najlepšie kávové zrná sú dodnes známe ako arabika. Tá bola pred niekoľkými stáročiami oceňovaná najmä moslimskými mystikmi. Nájdeme ju v každom obchodnom reťazci, ktoré lemujú dnešné ulice.
V spojení s kávou sa vám pravdepodobne vybaví talianske espresso, francúzske cafe au lait alebo americké double grande latte so škoricou.
Možno ste sa v škole učili o kráľovi Georgovi, ktorý uvalil spotrebnú daň na čaj. Vďaka tomu sa Spojené štáty stali väčšinovým konzumentom kávy.
Všadeprítomné reťazce ako Starbucks, Cafe Nero alebo Costa v súčasnosti brázdia každé medzinárodné letisko a nasledujú, dnes už menej významné Nescafe, ktoré je akýmsi symbolom globalizácie.
Tradičný arabský nápoj qahwa pripravený z takmer zelených ľahko opražených kávových zŕn, šafránu a kardamomu.
Káva sa pestuje v oblastiach s horúcimi klimatickými podmienkami ako sú Južná Amerika, subsaharská Afrika, Vietnam alebo Indonézia. Mnohí si myslia, že káva pochádza z „nového sveta“, podobne ako tabak či čokoláda. Je to hlavne preto, lebo všetky tieto tri produkty sa tešili popularite približne v rovnakom čase, v 16. a 17. storočí.
V skutočnosti pochádza z horských oblastí krajín ležiacich na južnom brehu Červeného mora - z Jemenu a Etiópie.
Hoci sa zdá, že prvýkrát sa nápoja vyrobeného z divokých kávových rastlín napil legendárny pastier na etiópskej náhornej plošine, v skutočnosti je to inak. Najdávnejšia kultivácia kávy pochádza z Jemenu. Práve v Jemene dostala arabský názov qahwa, z ktorého boli odvodené slová káva, cafe, coffee a pod.
Vedeli ste, že qahwa pôvodne znamenala víno? Sufijskí mystici v Jemene dokonca používali kávu pre lepšiu koncentráciu a dokonca na duchovné opojenie, keď vzývali meno Božie.
Kaviareň v Egyptskej Káhire, 18 storočie
Do Mekky sa káva dostala v roku 1414 a začiatkom 16. storočia sa rozšírila z jemenského prístavu Mocha až do Egyptu. V tom čase bola ešte stále spájaná so sufizmom.
Prvé kaviarne boli otvorené v okolí náboženskej univerzity v Azhare. Neskôr sa rozšírili do Sírie a najmä do kozmopolitného mesta Aleppo. V roku 1554 sa objavili aj v Istanbule, hlavnom meste rozsiahlej Osmanskej ríše.
Náboženské autority v Mekke, Káhire a Istanbule sa pokúšali vydať zákaz na vznik takýchto kaviarní. Vzdelaní šejkovia vo veľkom diskutovali o tom, či sú účinky kávy podobné účinkom alkoholu. Niektorí tiež poznamenali, že vidia istú podobnosť medzi kávou a vínom - nápojom zakázaným islamom.
Kaviarne sa stali inštitúciou, do ktorej prichádzali muži, aby sa medzi sebou porozprávali, počúvali básnikov alebo hrali šachy či blackgammon. Muži, ktorí tam chodievali sa cítili ako nevyslovení rivali. Toto miesto predstavovalo stredobod intelektuálneho života.
Niektorí učni sa domnievali, že kaviareň predstavuje väčšie zlo ako vináreň a časom si aj úrady všimli, ako ľahko sa to miesto stalo akousi zašivárňou.
Aj napriek tomu zlyhali všetky pokusy o vydanie zákazu pitia kávy, dokonca aj za vlády Murada IV., kedy bol používaný trest smrti. Náboženskí učenci napokon dospeli k záveru, že káva je v zásade prípustným nápojom.
Do Európy sa káva rozšírila dvomi prúdmi – z Osmanskej ríše a z prístavu v Mocha naprieč morom.
Najväčšími nákupcami kávy boli začiatkom 17. storočia anglické a holandské východoindické spoločnosti. Všetok tovar bol privezený späť domov cez Mys dobrej nádeje alebo vyvezený do Indie a ďalej.
Prístav Mocha v Jemene vtedy (17 storočie) a dnes.
V skutočnosti však disponovali len zlomkom jemenskej produkcie kávy. Zvyšok totiž smeroval na sever, do oblastí Blízkeho východu.
Káva tiež pricestovala do Európy vďaka obchodu cez Stredozemné more, ktorú prepravovali turecké armády v čase putovania popri Dunaji. Podobne ako na Blízkom východe, aj tu sa kaviarne stali miestom, kde sa muži zvykli medzi sebou rozprávať, čítať, prejavovať svoje názory na správy dňa a hrať hry.
Postupom času sa začali usporadúvať zhromaždenia, kde sa klebetilo o politike. V roku 1675 Charles II. odsúdil kaviarne na miesta, kde sa schádzali muži so zámienkou šíriť škandalózne správy o konaní Jeho Veličenstva a jeho ministrov.
O storočie neskôr sa tieto návyky objavovali aj v parížskej kaviarni Procope, kde došlo k sprisahaniu počas revolúcie tromi predstaviteľmi Maratom, Dantonom a Robespierrom.
Spočiatku bola káva v Európe vnímaná ako moslimský nápoj. Pápež Clement VIII. si však kávu natoľko obľúbil, že nechcel dopustiť, aby sa stala moslimským monopolom. Preto sa ju začiatkom 17. storočia rozhodol posvätiť.
Káva si získala najviac priaznivcov v Rakúsku v roku 1683, kedy bolo obkľúčenie Viedne Turkami definitívne ukončené. Európania vtedy víťazoslávne získali obrovské zásoby kávy od porazeného Turecka.
Tradične servírovaná turecká káva
Možno preto sa dodnes podáva káva vo Viedni s pohárom vody, rovnako ako malá šálka silnej tureckej kávy so sedimentom v Istanbule, Damašku či Káhire. Ide o náhodu alebo o dávno zabudnuté kultúrne zvyky?
Nápoj, ktorý nazývame tureckou kávou je v skutočnosti čiastočne chybný, pretože Turecko je len jedna z krajín, kde sa táto káva začala piť. V Grécku je to grécka káva, no napríklad taký Egypt, Libanon, Sýria, Palestína, Jordánsko či ďalší si s názvom tohto nápoja nelámali hlavu.
V arabskom svete existujú aj iné tradície pitia kávy. Káva pochádzajúca z Perzského zálivu býva horká, niekedy je dochutená kardamónom či iným korením. Zvykne sa podávať v zdvorilých intervaloch po príchode hosťa a ešte raz pred jeho odchodom.
Benátky boli jedným z hlavných prístavov pre import kávy do Európy
Servírovať ju príliš skoro je neslušné a môže sa považovať za znak zhonu. Káva sa často podáva tesne pred alebo po malej sklenenej šálke sladkého čierneho čaju.
Poradie, v ktorom sa tieto dva nápoje podávajú je odlišné a môže sa zdať, že nemá žiaden význam. Pre návštevníka zo západu je pozoruhodné, že tieto dva odlišné nápoje sa podávajú v rýchlom slede za sebou.
Je smutné, že káva, ktorej produkcia sa rozbehla práve v Jemene sa momentálne stala obeťou lacného dovozu a konkurenčných plodín ako napr. narkotiká.
V roku 2011 vyviezol Jemen iba 2500 ton kávy. Aj keď už boli pokusy obnoviť pestovanie tej najlepšej kávy v jej „rodnom dome“, žiadna z arabských krajín sa v súčasnosti neradí medzi jej významných svetových producentov.
